V lesíku neďaleko atómovej elektrárne žil drevorubec spolu so svojou mentálne retardovanou manželkou Mahulienou a dvoma deťmi, Jankom a Marienkou. Neboli veľmi bohatí ale mali sa radi a to bolo hlavné.
Raz keď cez dym z elektrárne prenikol malý lúč svetla a vnikol cez okno, zasvietil priamo na fľašku od piva ktorú držala v ruke spiaca Marienka. Malo to za následok, že sa do Marienkinho oblečenia začala vypaľovať mala dierka a to ju zobudilo. „Do boha čo sa deje,“ elegantne vyslovila Marienka keď sa prebrala, „zasa máš chúťky Janko?“ Keď otvorila oči zistila, že to je slnko. Bola z toho taká ohromená, že si nevšimla ako sa jej zapaľuje blúzočka. Zrazu sa strhla lebo vonku zbadala veveričku. Priskočila k lavici na ktorej bol rozvalený jej brat Janko. „Janko, Janko vstavaj vonku sú raňajky, je tam jedlo.“ Janko sa strhol a už ťahal Marienku za sebou, hor sa za veveričkou.
Obaja vybehli z chalúpky a pomaly sa začali približovať k veveričke. „Vysmážaná, na prírodno, na masle, v cestíčku, s grilovacím korením hmmmm,“ Janko už rozmýšľal ako si bude pochutnávať na veveričom mäsíčku, no vtom ako sa sústredil z nepozornosti stúpil na vetvičku. Ta zapukala a veverička sa vyľakala, vystrelila priamo do lesa rýchlosťou splašenej veveričky ktorú chcú pripraviť na japonský spôsob. Janko a Marienka sa rozbehli za ňou lebo už týždeň si iba okusovali nechty keď boli hladný. Bežali tak dlho až im konečne došlo, že veverka bola nezvestná už vtedy keď sa za ňou rozbehli.
Snažili sa nájsť cestu domov ale nevedeli si spomenúť skade prišli. Stratili sa to bolo isté a tak Marienka ako správna feministka začala jednať. „Pôjdeme tadeto,“ zavelila. „A prečo práve tade?“ ohradil sa Janko, nevedel prečo vybrala Marienka cestu ktorú označuje šípka s lebkou ale povedal si, že keď sa niečo poserie tak to aspoň nebude jeho vina tak mu to bolo fuk. Po ceste bolo mnoho podobných šípok a tabúl ale pretože ani jeden z nich nevedel čítať nemohli vedieť, že na tabuliach je nepísane napr. „Vstup na pozemok sa trestá zastrelením!“ alebo „Ak vstúpite je 99% šanca, že už neodídete.“ Prípadne „Dobrovoľní darcovia orgánov vítaní.“ Prešli sotva sto čí dvesto ale mohlo to byt aj tristo no keď sme už pri tom aj štyristo metrov a natrafili na mali domček ktorý sa nachádzal uprostred hromád neoznačených kontajnerov na rádioaktívny odpad.
Vybrali sa teda k nemu no zrazu sa Janko zastavil a vraví Marienke: „Ty počúvaj a nieje to domček toho starého bosoráka čo nám o ňom vravel tato?“ Janko ani nečakal na odpoveď a hneď zobral páčidlo ktoré ležalo pri dverách. Naznačil Marienke nech vyláka bosoráka von a on mu náloži par rán páčidlom do čela. Marienka neváhala a zaklopala na dvere. Znútra sa ozvalo: „Kto tam? Vy ste určite náhodné stratene deti ktoré hľadajú cestu domov, že?“ Janko a Marienka svorne odpovedali áno a pritom sa na seba veľavýznamné pozreli no neznámi pokračoval: „A nemyslite si snáď, že som bosorák o ktorom vám rozprával váš otec a nestriehnete na mňa vonku s tým páčidlom ktoré tam ležalo aby ste mi mohli pár krát poriadne naložiť do čela, alebo áno?“ Janko a Marienka svorne odpovedali „nie, to by sme predsa nespravili.“ „To je dobre lebo ja som iba strážnik nelegálnej skládky rádioaktívneho odpadu,“ a vo chvíli keď otvoril dvere dostal od Janka takú šlehu až ho prekotilo. Janko nabehol do domčeku akoby bol zo špeciálnej jednotky, zahľadel sa na úbohého muža, „tak ty si snami chcel vybabrávať, čo? Si si na nás chcel pochutiť čo? Ale sme ta prekabátili, že to si nečakal ani vo sne čo?“ „Už si skončil?“ prerušila Jankov monológ Marienka, „môžeme to už ukončiť?“ Zobrala si sekeru ktorú našla opretú v rohu a spolu s Jankom začali muža sekať a mlátiť hlava-nehlava. Behom par minút bolo mužove telo rozmetane po celom interiéri a pri prezeraní kam až dostrekli telové tekutiny nebohého sa zrazu ozvala Marienka: „Ty počuj Janko a nebol to predsa len ten strážca nelegálnej skládky? Veď pozri ani žiadnu pec tu nemá ani žiadne koreniny, jediné čo tu je na jedenie je tá vegetariánska pizza na stole.“ Janko sa zatváril dosť vystrašene no potom zvolal: „To je všetko tvoja chyba, ty si chcela ísť touto cestou.“
Marienka začala presviedčať Janka aby jej pomohol zahladiť stopy no ten najprv nechcel, že sama spadla do tých sračiek tak nech sa sama aj vyhrabe ale keď mu pripomenula §198/56 o spolupáchateľstve hneď sa rozhýbal aj on a začal upratovať kusy mäsa. Nakoniec už zostalo iba skryt zvyšky tela a tie sa rozhodli dať do jedného z neoznačených kontajnerov. Keď otvorili kontajner vyvalil sa na nich hustý zelený mrak, tak tam hodili “telo“ a rýchlo kontiš znova zavreli. Bolo dokonané.
Možno sa pýtate ako to celé skončilo, tak ja vám to teda poviem. Janko a Marienka sa nakoniec dostali domov ale už vtedy slintali ako besný bernardín, do hodiny nastúpili vysoké teploty a do ďalších dvoch už boli obaja tuhy jak Di Caprio v Titanicu. Privolaný koroner iba skonštatoval smrť otrávením a keďže sa na telách našli zvyšky rádioaktívneho odpadu, otec Janka a Marienky zažaloval elektráreň za neúmyselne ublíženie na zdraví, dokonca dvojnásobné. Spor vyhral a konatelia elektrárne museli vyplatiť pozostalým tučné odškodné. Pár dní po tom ako skončil spor našli Mahulienu, mentálne retardovanú matku Janka a Marienky, ležať na dne jazera obmotanú ťažkou reťazou. Vyšetrovateľ prípad uzavrel ako nehodu keď Mahuliena išla umývať do jazera reťaz, zamotala sa do nej, zamkla obrovský zámok a padla do jazera. Kto vie prečo sa hneď nato vybral z celou rodinou na dovolenkovú cestu okolo sveta hradenú neznámym darcom.
A otec nebohých detí? Po nešťastnej smrti milovanej manželky sa odsťahoval na Sicíliu, oženil sa tam po druhy raz s o dvanásť rokov mladšou ženou, investoval do počítačových technológií, postavil kasíno a dnes je známi ako Capo di tuty capo Al Drevorubáče.
The End
Komentáre
No náhodou...