Príbehy obyčajného šialenstva...

   "Aau". Dopadol som na zem. Lenivo som otvoril oči a rozhliadal sa. Chvíľu mi trvalo pokým mi zaplo čo sa deje. Zobudil som sa nato ako som spadol z gauča. Pohladom som sa pokúšal zaostriť na hodiny na stene, no nedarilo sa mi moc ale musela byť ešte hlboká noc lebo vonku nebolo ani trochu svetla. Nahmatal som flašku na stole, ktorá tam ostala z včerajšieho večera. Dlhú chvíľu som si len tak posedával na zemy, opretý o gauč a popíjal wisky, keď som zrazu zacitil ten starý známy pocit hladu. Staška som sa postavil a malátne sa začal kývať smerom do kuchine.
   V tme som zazrel siluetu chladničky, približil som sa ale váhal som. Dúfal som, že sa mi niekto v noci vlámal do bytu a doniesol mi dáke jedlo. Nakoniec som sa rozhodol ju otvoriť. Z prvu ma oslepilo prudké svetlo ale potom s moje oči zvikly.
"Hmm. Zasa hovno!!" Chladnička bola prázdna. Okrem poslednej flašky piva vnej nebolo vôbec nič. Posledné tri dni som nič nejedol. Mal by som dnes vybehnúť do toho obchodu na rohu ulice. Kto vie či tá ulica vyzerá stále tak isto. Už vyše dvoch týzdňov som sa nepozrel ani z okna. "Kašlem nato, nechce sa mi nikam ísť." Uvolnil som svali v nohach a spadol som znova na zem. Chrbát som oprel o chladničku, zvihol som k ústam fľašku wisky ktorú som stále držal. Odpil som si veľký glg z flaše a myslím, že som nestihol ešte ani zavrieť poriadne viečka a položiť ruku na zem a už som spal.

   Ráno bolo kruté, ako každé ráno posledných dní. Možno aj horšie. Okrem zvyčajnej "po-opicovej" bolesti hlavy sa vyskytla aj bolesť v ruky.  Mal som pravdu, nad ránom som zaspal a ruka s fľašku spadla na dlážku vedľa mňa, obsah bol teraz vyliaty na dlážke vedľa mňa a moja ruka dorezaná od črepín bola drzo pohodená vedla môho tela. Škoda toho alkoholu, teraz bol znehodnotený mojou krvou. Potom ako som si povyberal črepy z ruky zamieril som priamo k baru. "Keď sa darí tak sa darí," povzdichol som si pri pohlade na prázdne poličky. Došuchtal som sa teda späť ku chladničke a vytiahol si na raňajky posledné pivo ktoré v nej zostalo.
   
     Sedel som za stolom v kuchiny. Miesto kávy a riadnych raňajok som mal len to pivo. Ešte možno bez toho jedla by som pár dní vydržal ale to, že nemám čo piť rozhodlo. Potreba zapiť žiaľ je silnešia ako moja vlastná ľudská lenivosť. Je rozhodnutné, predsa len budem musieť ísť do toho obchodu. "Ach, veď to nemá zmysel. Ďalej sa opíjať a tváriť sa že sa nič nedeje. Nakoniec ma to vždy dostihne keď dojdu zásoby."
    Uvedomil som si, že toto nieje riešenie. Realita človeka vždy dostihne, vždy ho do nej niečo vráti ...